Listy

Dnes som mala vo vlaku milých a veselých (a najmä zamilovaných) spoločníkov. Škoda, že neboli skutoční – cez knihu Listy Oľge nimi boli najmä Július Satinský a jeho prvá manželka Oľga a iní ich priatelia, rodinní príslušníci, či domáci miláčikovia. Ako sa píše v edičnej poznámke na konci knihy: „Listy Oľge pozostávajú z korešpondencie Júliusa Satinského a Oľgy Lajdovej v rokoch 1962 – 1965. Predstavujú príbeh od ich zoznámenia až do ich svadby vo februári 1966.“ Obálka knihy je prekrásna a ani strany nie sú zaplnené „len“ slovami: „Vzhľadom na grafickú pestrosť korešpondencie Jula a Oľgy sme sa do knihy snažili preniesť všetky ilustrácie aj niektoré typografické zvláštnosti.“

O pánovi Satinskom bolo známe, že takmer každý deň napísal niekomu zo svojich blízkych, priateľov, známych list. Ja som list nepísala už dávno. Kedysi som si ich písala s kamarátkou Alenkou. Kamarátili sme sa na základnej škole a osud naše cesty potom rozdelil – cestovali sme spolu síce takmer každé ráno vlakom, každá však do iného mesta, za novými spolužiakmi, láskami a povinnosťami. Ráno vo vlaku sme si vymenili listy s najnovšími zážitkami a počas dlhých hodín v škole sme na ne odpisovali. Vydržalo nám to tuším pár mesiacov. Pri najbližšej príležitosti sa jej na to musím opýtať.

Potom som občas napísala krátky list domov z mojich potuliek svetom. Listy vystriedali SMS-ky, maily, Skype, Facebook. Verná klasickej pošte som ostala cez pohľadnice – posielam ich z každej dovolenky, či predĺženého víkendu, výletu, k narodeninám, alebo len tak.

Len tak si ich posielam najčastejšie s kamarátkou Natsumi z Japonska. Tie milujem! Ešte aj známky sú parádne!

V poslednej dobe zanedbávam už aj pohľadnice. Občas zabudnem alebo nestihnem. Najčastejším dôvodom je však nedostatok milých, vtipných, nápaditých pohľadníc. Ak ich chcem aj naďalej posielať musím asi presedlať na najväčšie gýče (nech to má nejaký šmrnc) alebo si ich začnem vyrábať sama.

Každá bude originál a robená na mieru. Tešte sa, priatelia!

Nad oblakmi (nad vecou)

Je zamračené a sadla hmla.

Vždy, keď je takéto počasie, spomeniem si na kamarátku, ktorá sa zvykne utešovať skutočnosťou, že slnko svieti stále. Vtedy si predstavím, že sedím v lietadle, svieti slnko a letíme ponad mraky, mestá ani lesy a polia pod nami nevidno.

Ako dieťa hôr, milujem inverziu. Samozrejme mám na mysli tú teplotnú. Ako píše wikipedia: „Teplotná inverzia je meteorologický jav, keď teplota vzduchu v niektorej vrstve dolnej atmosféry s výškou neklesá, ale stúpa.“
Musím upresniť, že inverziu mám rada len v prípade, keď som nad oblakmi (dáva to logiku, však?).

Len modrá obloha, ticho a nekonečný pokoj. Mám pocit, že som totálne nad vecou.

Nájdite si viac ako 5 minút a vystúpte nad oblaky.

PF 2014

Zimné zapadajúce slnko (Winter sunset)

V deň zimného slnovratu som si uvedomila ako veľmi mi chýbajú západy slnka. Kedysi som ich videla z kuchynského okna rodičovského bytu často. Teraz ich vídam len občas, aj to z okna kancelárie.
Teším sa, že sa dni budú postupne predlžovať a mne sa pohľad na zapadajúce slnko ukáže aj mimo stien práce.

PS: Ja za to nemôžem, opäť raz som sa nevyhla stromom :).

Stromy

Stromy pre mňa znamenajú veľa, zrejme preto, že som vyrastala takmer v lese. Slúžili nám ako vyhliadky aj skrýše a v zime ich konáre oťažievali pod kopou snehu.
U babky na nich rástli višne a lieskové orechy, a u starej mamy jablká a slivky.

Teraz, v meste, sú mi útechou – všímam si ich denne cestou do práce, z práce, z okna kancelárie. Pozorujem ich cestou vlakom, na výlete do hôr, na dovolenke pri mori. Objavujú sa z rôznych uhlov na fotkách z takmer každého môjho výletu, v každom počasí a v každom ročnom období.

Len také “obyčajné” stromy. Sú nielen ihličnaté, listnaté, ovocné,… Sú aj staré, zabudnuté, mladé, osamotené, kvitnúce, zlomené, rodiace, chrániace.

(Je zaujímavé ako často sa strom spája so životom, múdrosťou, ale aj radosťou či smútkom. Narýchlo mi napadá napríklad rodinný strom, strom poznania z Biblie, strom života, Vianočný stromček, bútľavá vŕba.)